Tajomný blog

Opäť som sa stratil z blogu. Tentokrát za to nemôže odpálený počítač, ale žena. Osudová žena. Volá sa Irma a má osudový hlas a nádherne zvonivým smiechom. Stretol som ju na letisku, keď som sa vrátil z Londýna. Pri vybavovaní tých nevyhnutných príletových formalít som zrazu vedľa začul nádherný ženský hlások a hneď na to som uvidel aj jeho majiteľku. Mala očarujúce oči, mahagónové nakrátko ostrihané vlasy. Takmer ma na letisku zavreli, keď som sa pokúšal urýchliť moje vybavenie, aby som mohol vyštartovať za ňou. Odniesol som si to detailnou prehliadkou batožiny. Už som si myslel, že som ten sladký hlások stratil vrátane jeho majiteľky. Sklamaný som odchádzal k východu. Juraj tam už na mňa čakal. Je dobré mať kamaráta taxikára. Aké bolo moje prekvapenie, keď vedľa čakala Irma. Ja som Jurajovi posunkom naznačil, nech počká a vybral som sa na prieskum. „Dobrý deň, čakáte niekoho? Viete, mám známeho taxikára a pokiaľ sa nemáte ako dostať do mesta, mohol by vás tam odviesť.“, pokúsil som sa o prvý kontakt. Pozrela sa na mňa prekvapene a spustila tým svojim nádherným hláskom: „Ďakujem, ale čakám tu manžela. Mal tu dávno byť. Asi ho niečo zdržalo a mne sa vybil cestou na letisko mobil.“
Uff, tak to bolo prekvapenie. Obrúčku nemala a ani stopu po jej nosení. Lenže odolať tomu zadanému hlasu sa dalo len veľmi ťažko a mňa zaujímalo, kto je ten šťastlivec, čo si ju priviedol pred oltár. Tak som jej ponúkol svoj mobil, aby zavolala manželovi. Jej milý hlások sa razom zmenil na atak diablice, ktorá razom poslala do hája druhú stranu. „Prepáčte, ale asi nakoniec využijem služby vášho kamaráta, lebo manžel je na nejakom jednaní a nemôže po mňa prísť. Ak chcete, pomestíme sa obaja.“, zašvitorila a mne srdce poskočilo radosťou. Tomu som nedokázal odolať.
V priebehu dvadsiatich minút v taxíku sme si stihli potykať. Dozvedel som sa, že má Irma o dvadsať rokov staršieho manžela a štvorročného syna. Manžel je neustále na jednaniach a ona bola v Londýne pozrieť sestru. Vedel som, kde býva a podarilo sa mi vybaviť stretnutie pri káve. Telefónne číslo ani nerátam. Irma pracovala v manželovej firme. On bol stále služobne na cestách medzi Bratislavou, Prahou a Viedňou. A ona udržiavala firmu i rodinu ako tak v chode.
Bývali v peknej vilke v nemenovanej časti Bratislavy. Vyzerala lepšie ako môj staromládenecký byt v centre. Dohodli sme sa, že v stredu o štvrtej sa stretneme v kaviarni pod Slovenským rozhlasom. Potom som s Jurajom vyrazil domov. Juraj sa celý čas usmieval popod ten svoj fúzik, čo nosí pod nosom. Po piatich minútach som len zagánil, nech už prestane, veď je vydatá. „Aspoň vie čo chce, nie ako tie mladé žaby, čo ich rok človek musí učiť základom.“, odvetil a ja som mu musel dať za pravdu. No mám aj svoje zásady. A čo sa týka vzťahu s vydatými ženami, tak to je pre mňa tabu. No v prípade Ireny by som vedel spraviť výnimku, a odložiť zásady kamsi do šuplíka. Tajne som sa tešil na stredu.

Juraj ma vysadil pred domom. Keď som došiel hore, vyvetral som, niečo čo malo dlhšiu záruku som napochytro skonzumoval a sadol som si za počítač, aby som si vyhľadal informácie o ich firme a ich rodine na nete. Irenin manžel bol konateľom asi v desiatich firmách v stavebníctve a s ním súvisiacich oblastiach.
Asi po hodine zazvonil telefón a z druhej strany sa ozval hlások mojej Táničky. Také milé šikovné trdlo. Študuje právo a občas si spolu vyrazíme do sauny. Chcela vedieť, či už som doma a kedy zabehneme do sauny. Keďže som v ten deň nemal žiaden program, o hodinu sme sa už obaja nahí potili v saune a ja som referoval môj pobyt v Londýne. Tánička má mladé telíčko, krásne prsia, asi tak trojky a vždy sa pekne upravuje kde sa len dá. Je to skôr priateľka, no netvrdím, že len to. Náš vzťah je o tom, že máme každý svoj život a počas cesty týmto životom sa občas stretneme, pokecáme, zájdeme do sauny, povečeriame a občas sa aj pomilujeme. Zaujímavé však, a sám sa čudujem, že to takto funguje.
O Irene som jej radšej nevravel, sauna s Táničkou vždy skončí jej prenocovaním u mňa a nechcel som jej tie príjemne momenty kaziť opisovaním mojej fascinácie inou ženou. To žiadna žena nepočuje rada.
Mám rád tie rána, keď sa ku mne túli nahá. A rovnako mám rád večery, čo tomu predchádzajú. Tánička je dobrá milenka, ale nie je typom budúcej manželky. Je ženou, ktorá robí kariéru a nevie byť vďaka tejto snahe dobrou matkou ani manželkou.
Ráno sme sa spolu osprchovali, čo nejakú chvíľu trvalo, lebo Táničke spadol telový šampón (mám podozrenie, že to nebola náhoda) a kým ho dvihla, stihla čo to na mne napáchať. Nebránil som sa, ale nedalo mi jej to nevrátiť. Voda tiekla dole jej nádherným telom a ja som jazykom na jej perličke rozkoše mal čo robiť, aby som sa pri tom neutopil. Táničkine explózie orgazmu sú dosť silné a ja som sa iba modlil, aby to stena sprchovacieho kúta vydržala. Vydržala.
Obaja sme sa potom obliekli, naraňajkovali a zišli do garáže pod domom, kde mám byt. Môj Touareg nikto neukradol a tak sme mohli vyraziť. Odviezol som ju do školy a potom som vyrazil do práce. Tam som delegoval väčšinu práce na svojich podriadených, premasíroval sadacie svaly nemenovanej kolegyni a vybehol som referovať, ako som absolvoval služobnú cestu svojmu milému šéfovi. Peter je v pohode chlap, chodievame si zahrať spolu squash, občas kolky a keď ho jeho milá ženuška pustí, tak občas vymetieme zopár barov. Ale jeho stav ženáča obmedzuje tieto aktivity, čo ho pravidelne vyradzuje zo zoznamu kandidátov pre moje výjazdy za slobodou. Na druhej strane je to človek, s ktorým sa dá bez problémov baviť o osobných veciach, problémoch s vedomím, že to ostane v ňom ako v bútľavej vŕbe. A on tou mojou bútľavou vŕbou aj je.
Keď som mu poreferoval, že šéfstvo v Londýne je s minuloročnými výsledkami tak spokojné, že nám navýšilo plán o 8%, iba zagánil a poslal celý Londýn s kráľovnou, Buckinghamským palácom a samozrejme s naším šéfstvom na miesta, kde sa môj jazyk pohyboval ani nie pred dvoma hodinami.
A tak som sa pobral do svojej kancelárie, kde už na mňa čakal môj novučký milášek. Ako som k nemu prišiel, som už opísal minule. No skôr než som ho stihol zapnúť, zazvonil mi telefón a na displeji sa zobrazilo Irmine číslo. Srdce mi podskočilo radosťou. „Ahoj Irma.“, povedal som svojim tajomným hlasom a z druhej strany zašvitoril anjelský hlások: „Ahoj, mám zlé správy. Naše stredajšie stretnutie sa bohužiaľ ruší.“. Po týchto slovách ma prešla razom všetka dobrá nálada. „Ozaj, to je škoda.“, povedal som sklamane. Druhá strana však pokračovala: „Ale ak chceš, môžeme sa stretnúť dnes. Idem o piatej nakupovať do Auparku a tak by sme si tam mohli odskočiť na kávu. Poznáš Wine World? Malého dám do detského kútika a my si tam zatiaľ môžeme posedieť pri káve.“, navrhla a ja som okamžite súhlasil. Na stretnutie som sa tešil ako malé dieťa a predsa som mal obavy z toho, čo sa z toho môže vykľuť. Ona vydatá žena s dieťaťom a manželom. V podstate sa črtal vzťah bez perspektívy a predsa mala hlas sirény, ktorý ma vábil každou hláskou.
A tak som si zariadil čas, aby som popoludní mohol ísť za Irenou do Auparku. O štvrtej som vyštartoval domov, aby som sa stihol ešte osprchovať a desať minút pred piatou som poslušne sedel vo Wine World a čakal na Irenku. Meškali iba päť minút. Syna prenechala odbornej starostlivosti. My sme si zatiaľ dali kávu a začali sme si rozprávať svoje osudy.

Pokračovanie nabudúce...

Podporte ma, vopred ďakujem:



Poznámka: Kliknite na ikonku a v novom okne kliknite na výrazné hlasuj.